Kuala Lumpur: Prvý kontakt

Strávili sme štrnásť hodín v lietadle a podľa odporúčaní v palubnom magazíne sme sa snažili spať čo najviac. Je práve 7. februára 2010, niečo po ôsmej hodine večer. Prileteli sme do Kuala Lumpur.

Prvé chvíle v Kuala Lumpur

Naše očakávania sa pri vystupovaní z lietadla napĺňajú do bodky: v džínsoch a svetri nás ovalil teplý vzduch, ktorý môže mať tak 25 stupňov. Z klimatizovaného lietadla a predtým chladného Londýna to je príjemný malý šok. Vo vlahom letnom vzduchu do príletovej haly pochodujeme peši, ako za starých čias v Bratislave. Čaká nás vypisovanie imigračných dokladov a trochu čakania, keďže pre osadenstvo lietadla s 300 pasažiermi je k dispozícii asi 20 pier.

Celý proces je skôr formalita: človek vypíše kartičku, ktorá sa vzdialene podobá na šek za elektrinu. Musíme uviesť kto sme, ako sme prišli, kam cestujeme, kde budeme spať a či neprevážame drogy a nákazlivé choroby. Na prepážke dostávame pečiatku na kartičky aj do pasu a až tak nás púšťajú cez hranice.

Keďže sme prileteli nízkonákladovou aerolinkou AirAsia X, nachádzame sa na nízkonákladovom termináli medzinárodného letiska Kuala Lumpur, pre krátkosť zvaného KLIA-LCCT (Kuala Lumpur International Airport - Low Cost Carrier Terminal). V praxi to znamená, že sem nechodí metro ani vlak a sme na opačnom konci letiska. Cesta do mesta bežne trvá okolo hodiny a pol, my sme sa však našťastie informovali vopred a vieme, že rýchlovlakom je to len pol hodinka a k nemu nás dovezie autobus od terminálu.

Vyberáme z bankomatu svoju prvú hotovosť v malajskej mene a vyrážame k stanovištiam autobusov. Cestu nám ukazuje chalan z firemného stánku rýchlovlaku KLIA Ekspres a hoci sa nás cestou snažia presvedčiť aj nadháňači z iných spoločností, ideme si tvrdohlavo svojím smerom a tempom.

Monorail v Kuala Lumpur

Nastupujeme do malého červeného autobusu, ktorý nás odvezie ku stanici a hoci cesta trvá trochu dlhšie ako sme čakali, je to ok. Autobus sa s vlakom stretáva jednu zastávku od hlavného letiskového terminálu, na stanici Salak Tinggi, čo je takto večer prakticky uprostred ničoho. Mierne unavení nastupujeme do moderného vlaku a spoza okna si obzeráme miesta, o ktorých sme dosiaľ iba čítali: nočnú Putrajayu a Kuala Lumpur. Rýchlo tiež zisťujeme, že Malajci sa vyžívajú v skratkách a svoje hlavné mesto volajú jednoducho KL (kej el).

Vlak má v meste konečnú na hlavnej stanici KL Sentral, čo síce znie veľmi centrálne, ale v realite je to budova odtrhnutá od všetkého. Chvíľu blúdime, než nájdeme správny východ z budovy správnym smerom, ale utešujeme sa, že náš hostel je blízko stanice. O chvíľu zisťujeme, že je prakticky za rohom. Rýchlo sa teda ubytujeme a po vyložení vecí do skrinky už len v tričku a kraťasoch vyrážame navnadení Lonely Planetom na nočný trh do mesta.

Je už pred polnocou, ale ešte chytáme posledný linkový monorail, ktorý má konečnú asi päť minút pešej chôdze od nášho hostela. Nadzemka premáva vcelku veľkou rýchlosťou a klimatizácia je vypeckovaná, takže si rýchlo obliekame aj mikiny. Vystúpujeme tam, kde by mala byť tá správna zastávka a vyrážame hľadať nočný trh. Žiaľ, nenašli sme (neskôr sme zistili, že bol úplne inde ako sme šli my).

Silno si vychutnávame zážitok malajskej kuchyne

Nuž, nevadí nám to... prvýkrát vidíme nočné dominanty mesta a dávame neskorú večeru v jednom z otvorených stánkov s jedlom. Chalan, čo nás obsluhuje, veľmi anglicky nevie a jedálny lístok pozostáva kompletne z nám nič nehovoriacich názvov. Dohovárame sa teda rukami-nohami a objednávame si polievku, dve porcie ryže, hovädzie a kuracie mäso a chladené čaje. Jedlo je výborné a má pre nás exotickú chuť; polievka vonia citrónom po citrónovej tráve a mäso je pálivé, čo zachraňuje vynikajúci sladený čaj s ľadom. Platíme 13 RM (necelé tri eurá) a sánky z tej ceny máme padnuté ešte dlho potom.

Späť na hotel ideme dávno po polnoci a keďže vodič patrí k zopár jedincom na našej ceste, čo nevie po anglicky, stojí nás 20 RM a taxikár nás vysádza na úplne inom mieste v okolí stanice ako sme chceli, hoci sme mu jasne povedali názov hostela. Teraz už ale neblúdime a vraciame sa k hostelu, aby sme sa spánkom pripravili na náš prvý deň v Malajzii.

KL nie sú len dvojičky

8. februára nás zobúdza slnko za oknom, v našich zemepisných šírkach jav v tejto časti roka takmer nevídaný. Z postele nás ženie vedomie, že dnes ideme preskúmať Kuala Lumpur, jedno z najľudnatejších miest sveta. Naša cesta sa začína.

Raňajky si dávame v hosteli, keď už sú v cene, ale nadšenie potláčať vôbec nemusíme. Ešte sme si nestihli zvyknúť na tunajšiu predstavu medzinárodného jedla a tak dostávame vajíčko na polomäkko vo zvláštnom sladkom náleve a toast. Nasýti nás to však a tak vyrážame na monorail a smerujeme k veži KL Tower. Pôvodný plán síce bol, že sa na mesto pozrieme z mostíka medzi oboma vežami komplexu Petronas, ale predsa len sme sa vyvaľovali v posteli príliš dlho a nestihli by sme vstupenky... a vyhliadka na Menara KL, ako vežu volajú domáci, je aj tak ešte o sto metrov vyššie.

KL Tower je jednou z najvyšších veží na svete.

Výhodou veže je to, že ju naozaj vidno už z diaľky a tak sa človek nemá veľmi šancu stratiť. Cestou od stanice monorailu robíme niekoľko fotiek a na úpätí vŕšku, na ktorom veža stojí nastupujeme do dodávky, ktorá nás má odbremeniť od výstupu k pokladniam. S radosťou možnosť využívame, dnes predsa ešte budeme chodiť dosť. Starší ujko nás vezie priamo k zákazníckemu centru a cesta trvá asi tri minúty.

V pokladni zisťujeme, že odvoz je jediné, čo tu dostaneme zadarmo: lístok na vežu nie je možné si kúpiť samostatne, iba ako súčasť balíčka s ďalšími nezaujímavými blbinami ako je okolitý park a podobne. Platíme teda 40 RM (asi 8 eur) za balíček a nastupujeme do výťahu, ktorý nás vyvezie do výšky 275 metrov. Hneď pri dverách výťahu nás uvádza usmievavá Malajčanka a o kúsok ďalej fasujeme slúchadlá s prehrávačom, v ktorom sú nahraté opisy výhľadu a história veže.

Úžasný výhľad na mesto z výšky skoro 300 metrov

Jedna sada nám žiaľ nefunguje, prechádzame sa teda po obvode bez slúchadiel a žasneme. Tie výhľady stoja za každý ringgit, čo sme zaplatili za vstupné. Je výnimočne slnečný a jasný deň, vidíme dokonca aj zábavný park Genting Highlands, ktorý ako keby sa vznášal nad oblakmi... Pripomína sídlo bohov na Olympe, škoda len, že sa nám ten pohľad nepodarilo zachytiť aj na fotke.

Z veže prechádzame k vežiam. Sledujeme oceľovú eleganciu dvojičiek štátneho ropného giganta Petronas a ústa máme otvorené dokorán, pretože pohľad to je naozaj uchvacujúci. Toto je KLCC - Kuala Lumpur City Center - miesto, ktoré je výkladnou skriňou malajského úspechu posledných rokov. Krásne upravené námestie s parkom a jazierkom, dokonalé výhľady na dvojičky veží...

Architektonické majstrovské dielo

Ešte než si trochu oddýchneme na lavičke pri vode však vchádzame dovnútra, pod vežami sa totiž nachádza nákupné stredisko Suria KLCC. Zisťujeme, že ceny nie sú až také výhodné, ako sme v juhovýchodnej Ázii dúfali. Elektronika, ale aj oblečenie, stojí približne rovnako ako u nás, niektoré veci sú maximálne o desať percent lacnejšie.

Kašleme teda na nákupy, kupujeme džús a čosi drobné na zahryznutie a po krátkej pauze sa vydávame na prechádzku mestom. S pomocou nášho kamaráta Lonely Planeta sa prechádzame po čínskej štvrti a nakúkame do zákutí. Prechádzame väčšou sestrou bratislavského trhoviska na Miletičovej, trénujeme sa i v zjednávaní. Nakoniec nás však hlad zaženie do jedného z odporúčaných stánkov s jedlom. Sme spotení a celkom unavení, lebo je horúco a v KL treba celkom veľa chodiť, keďže verejná doprava vás zriedka dovezie na miesto.

Námestie skromne nazvané Kuala Lumpur City Center

Energiu teda dopĺňame pomocou Beef Ball Noodles, čo v preklade znamená cestovinami s mäsovými guľkami. Jedlo je to však iné, ako by ste čakali. Dostávame misku dobrého vývaru s mäšovými guľkami a druhú misku plnú rezancov s hustou sójovou omáčkou. To všetko za 14 RM pre dvoch aj s nápojmi, v prepočte teda platíme asi tri eurá.

Sklamanie zažívame pri Sri Mariammam Temple, najväčšom hinduistickom chráme v meste, ktorý práve prechádza akousi rekonštrukciou a z jeho zdobnej fasády nevidieť vôec nič. Kompenzujeme rozhodnutím, že otestujeme tunajšie masáže, keďže v KL existuje jedna ulica, kde o masážne salóny (a bavíme sa o ozajstnej masáži) zakopávate na každom kroku.

Podvečerná bitka a parník na ulici

Po celodennom chodení po jednom z najväčších miest sveta sa nechávame sa zlákať akcivou ponukou na hodinovú reflexologickú masáž nôh a chodidiel spojenú s masážou šije a krčnej chrbtice.

Vyjde nás to 60 RM, čo je necelých 12 eur na osobu, v salóne, ktorý odporúča aj LP. Ujíma sa nás jeden celkom príjemný aziat a jeden trochu tučnejší, ale tiež mladý masér, ktorý si neskladá slúchadlá z uší. Zážitky máme rôzne: jeden dostáva veľmi dobrú a príjemnú relaxačnú masáž, druhý sa na hodinu stáva obeťou slúchadlového sadistu a odchádza trochu dobitý... Ale ktovie, možno to tak malo byť :)

Námestie nezávislosti bolo kedysi kriketovým ihriskom

Po masáži vyrážame dokončiť prehliadku mesta. Smerujeme na Dataran Merdeka, Námeste nezávislosti, kde stojí aj budova Sultan Abdul Samad Buidling, zdobná stavba, na ktorú sa celkom tešíme, lebo večer býva nádherne vysvietená. Máme však opäť smolu, výhľad nám opäť zakrýva lešenie. Presúvame sa teda k dvojičkám Petronasu, že si kúpime niečo na jedenie. Žiaľ nájsť niečo otvorené v okolí, alebo priamo v Petronas je veľký problém. Je niečo po desiatej hodine večer, no otvorených je iba zopár putík, ktoré sa nám vôbec nepozdávajú.

Vraciame sa teda k stanici nadzemky a cestou nás zaujme vozík a chlapík, ktorý ponúka jedlo na drevených špajliach. Chvíľu okukávame princíp a zisťujeme, že na špajli čaká pripravené kuracie, krabie, rybacie a ktovie aké veci ešte... Napichnuté potraviny si človek vloží do nádobky s vriacou vodou a kým zaplatí jednotnú cenu 1 RM za kus, jedlo je hotové. Chutí veľmi dobre a neskôr zisťujeme, že je to zjednodušená forma pokrmu zvaného "steamboat", čiže parník a v celej krajine sú naň podobné ceny.

Parníky zaparkované na vozíku

Parníky nás ale nenasýtili, takže si späť pri YMCE dávame ešte kuraciu polievku z jedného zo stánkov za hostelom. Pomaly začíname chápať, že jedenie na ulici je tu tou najbežnejšou formou stravovania. Začíname chápať aj obmedzenia, ktoré so sebou nesie islamské vierovyznanie väčšiny obyvateľstva: moslimská majiteľka stánku (logicky) nemá pivo a nedovolí nám ani priniesť si ho z minimarketu 7-Eleven oproti.

Kuching: vstupná brána na Borneo

9. februára vstávame neslušne skoro: je desať minút po piatej ráno. Slnko ešte teda vôbec nie je nad hlavami a my sa už presúvame ranným vlakom späť na letisko. Letíme na Borneo.

Let sa nám trochu zdržal kvôli bezpečnostným procedúram. Vidíme, ako vykladajú nejakú batožinu, pretože letušky sa nedopočítali niektorého z cestujúcich. Aspoň takú informáciu sme dostali od kapitána alebo koho to vlastne. Prelietame ponad more a sledujeme oblakové barančeky, ako sa kopia nad tretím najväčším ostrovom sveta.

Pristávame na letisku v meste Kuching, hlavnom meste ostrovnej provincie Sarawak. Na batožinu čakáme neobvykle dlho, začíname žartovať, že ten batoh, čo sme videli vykladať, bol určite náš. Smiech nás prejde, keď sa dovtípime, že to asi nie je vtip: jeden batoh chýba, nevyložili ho. Zrejme ostal v KL alebo je na ceste niekam úplne inam. Vypisujeme teda reklamáciu, nechávame kontakt na náš hostel a zriadenca informujeme, že o tri dni odchádzame a presne toľko teda majú na jej doručenie.

V tejto chvíli ešte nevieme, čo nás nečaká v hale

Trochu nervózni z toho, že počet dostupných vecí sa nám scvrkol na polovicu, vyrážame taxíkom do mesta. Náš hostel asi nie je príliš známy, lebo taxikár trochu blúdi. Borneo Seahare Hostel nakoniec nachádzame a keďže musíme chvíľu čakať na majiteľa - očividne sme jediní hostia - skúšame sa zatiaľ dohodnúť vo vedľajšom hoteli Borneo, aby nám postrážili stratený batoh, ak by sa náhodou našiel. Sú nesmierne ochotní, to nás trochu upokojuje.

Na hosteli sme naozaj sami: tri izby, chodbička, celkom veľká kuchyňa a dve toalety kombinované so sprchou. Práve toto je pre nás, zvyknutých na komfort európskych bytov trochu prekvapuje, flexibilne ale jeden zo záchodov menujeme kúpeľňou a je po starostiach s mokrou doskou :) Hostel je žiaľ bez klimatizácie, nevýhoda, ktorú pocítime už v noci. Bude nás kváriť vlhké dusno a ventilátor, čo máme na izbe stojatý ťažký vzduch ledva rozhýbe.

Za týmito dverami budeme pár dní bývať

Cez centrum mesta zachádzame na informačné centrum, kde sa snažíme pozisťovať čo najviac informácií a vymyslieť si plán. Zistili sme, že za pár ringgitov si môžeme požičať motorku, tak to hneď aj vykonáme. V hosteli na nábreží požičiavajú malý skúter pre dvoch za 40 RM na deň a zálohu 150 RM. To je celkom problém, lebo sme sa zatiaľ nezásobilil dostatkom hotovosti a nájsť v Kuchingu bankomat je ako rébus. Sme tu ešte len pár hodín, nevieme, kde hľadať. Po asi pol hodine brázdenia mesta však hotovosť odniekiaľ vyklepeme, pripíname si helmy a vyrážame.

Je celkom zábavné jazdiť na ľavej strane a ešte aj na motorke. Jeden z nás naposledy jazdil pred pár rokmi v Chorvátsku a druhý ešte nikdy, takže sa len drží a modlí. Nakoniec sa z nás však vypracuje skvelá dvojka šofér+navigátor, takže sa každý sústredí na to, čo vie najlepšie a po pár počiatočných dôrazných upozorneniach, že treba ísť VĽAVO! si zvykáme aj na hustú premávku. Posmelení teda vyrážame mimo mesto.