Po celodennom chodení po jednom z najväčších miest sveta sa nechávame sa zlákať akcivou ponukou na hodinovú reflexologickú masáž nôh a chodidiel spojenú s masážou šije a krčnej chrbtice.
Vyjde nás to 60 RM, čo je necelých 12 eur na osobu, v salóne, ktorý odporúča aj LP. Ujíma sa nás jeden celkom príjemný aziat a jeden trochu tučnejší, ale tiež mladý masér, ktorý si neskladá slúchadlá z uší. Zážitky máme rôzne: jeden dostáva veľmi dobrú a príjemnú relaxačnú masáž, druhý sa na hodinu stáva obeťou slúchadlového sadistu a odchádza trochu dobitý... Ale ktovie, možno to tak malo byť :)
Vyjde nás to 60 RM, čo je necelých 12 eur na osobu, v salóne, ktorý odporúča aj LP. Ujíma sa nás jeden celkom príjemný aziat a jeden trochu tučnejší, ale tiež mladý masér, ktorý si neskladá slúchadlá z uší. Zážitky máme rôzne: jeden dostáva veľmi dobrú a príjemnú relaxačnú masáž, druhý sa na hodinu stáva obeťou slúchadlového sadistu a odchádza trochu dobitý... Ale ktovie, možno to tak malo byť :)
Námestie nezávislosti bolo kedysi kriketovým ihriskom
Po masáži vyrážame dokončiť prehliadku mesta. Smerujeme na Dataran Merdeka, Námeste nezávislosti, kde stojí aj budova Sultan Abdul Samad Buidling, zdobná stavba, na ktorú sa celkom tešíme, lebo večer býva nádherne vysvietená. Máme však opäť smolu, výhľad nám opäť zakrýva lešenie. Presúvame sa teda k dvojičkám Petronasu, že si kúpime niečo na jedenie. Žiaľ nájsť niečo otvorené v okolí, alebo priamo v Petronas je veľký problém. Je niečo po desiatej hodine večer, no otvorených je iba zopár putík, ktoré sa nám vôbec nepozdávajú.
Vraciame sa teda k stanici nadzemky a cestou nás zaujme vozík a chlapík, ktorý ponúka jedlo na drevených špajliach. Chvíľu okukávame princíp a zisťujeme, že na špajli čaká pripravené kuracie, krabie, rybacie a ktovie aké veci ešte... Napichnuté potraviny si človek vloží do nádobky s vriacou vodou a kým zaplatí jednotnú cenu 1 RM za kus, jedlo je hotové. Chutí veľmi dobre a neskôr zisťujeme, že je to zjednodušená forma pokrmu zvaného "steamboat", čiže parník a v celej krajine sú naň podobné ceny.
Parníky zaparkované na vozíku
Parníky nás ale nenasýtili, takže si späť pri YMCE dávame ešte kuraciu polievku z jedného zo stánkov za hostelom. Pomaly začíname chápať, že jedenie na ulici je tu tou najbežnejšou formou stravovania. Začíname chápať aj obmedzenia, ktoré so sebou nesie islamské vierovyznanie väčšiny obyvateľstva: moslimská majiteľka stánku (logicky) nemá pivo a nedovolí nám ani priniesť si ho z minimarketu 7-Eleven oproti.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára